Škola pre samotárov
Cesta do francúzskeho Vauvertu je takmer zasvätením do iného sveta. Krajina sa pred vami neotvára, pomaličky sa rozlieva slnkom napitá nížina, kde sa sivozelená farba olivovníkov mieša so žltozelenou farbou trstiny a tráv.
Keď dorazíte a otvoríte dokorán staré drevené okenice rezidencie pre spisovateľov, vzduch vás udrie do tváre ako živá horúca bytosť. Vonia to tu rozmarínom, pripáleným poludním, možno sladkastým bahnom močiarov a divokým tymianom. Svetlo, ktoré sem dopadá, je ako tekuté zlato. Provence, ktorá sa ku koncu dňa mení na jantár, reže tiene s chirurgickou presnosťou.
Táto bývalá škola, do ktorej kedysi chodili deti, ktoré dávno vyrástli a ich deti sa odtiaľto odsťahovali, je ako schránka, v ktorej sa ozývajú hlasy z minulosti. Staré vidiecke školy nikdy nezostanú celkom prázdne. Aj keď z nich odídu deti, v rohoch tried vždy zostane visieť trocha smiechu, vôňa zastrúhaných ceruziek a trávy, čo rastie hneď za plotom.
Táto budova, obklopená vinicami Costières de Nîmes a tichými močiarmi Camargue, bola kedysi obyčajnou školou. Miestom, kde ráno zvonil zvonec tak naliehavo, akoby chcel prebudiť slnko nad južným Francúzskom. Žiaci sem neprichádzali z veľkých, hlučných miest. Prichádzali pešo, s taškami z hrubej kože, z okolitých statkov, osád a vinohradov roztrúsených po kraji. Ich topánky boli večne od červenej hliny. Učili sa tu písať prvé písmená, hľadeli z okien na vinice a snívali o tom, čo je za obzorom, kde sa zem spája s morom. Potom vyrástli, odišli a škola na desať rokov stíchla. Zostala opustená ako zabudnuté hračky v tráve.
V marci roku 2001 sa však stalo niečo magické. Mesto Vauvert vdýchlo starej škole nový život a do jej lavíc zasadli celkom iní žiaci. Už nemali umazané kolená, ale prsty od atramentu. Pod vedením združenia a vydavateľstva Les Avocats du diable sa budova zmenila na literárnu rezidenciu.
Každý rok sem pricestuje približne tridsať „záškolákov” – spisovateľov, básnikov a umelcov. Prichádzajú z Paríža, zo severu Francúzska, z Afriky, z opačného konca Európy či spoza oceánu. Sú to ľudia, ktorí hľadajú to, čo táto stará škola ponúka – ticho, samotu a svetlo Camargue. V bývalých triedach na prízemí dnes šuštia rukopisy a na poschodí sú dva malé ateliéry, kde autori namiesto diktátov píšu romány. Stará škola v La Laune tak vlastne nikdy neprestala byť školou. Len sa v nej namiesto čítania šlabikára dnes učí, ako sa dá zmeniť samota trebárs na román, ktorý si potom ľudia čítajú pri lampe, keď vonku prší.
A tak večer, keď sa horúčava vtiahne do zeme, ležíte uprostred starej triedy, počujete fŕkanie koní v blízkej ohrade, a o kúsok ďalej, v polotieni hustnúceho súmraku, sa pasú čierne býky. Vidíte ich nehybné siluety, monumentálne ako vytesané z čadiča. Predstavujete si vrstvy tohto kraja, prastarú deltu Rhôny, kde sa Rimania kedysi brodili s koňmi, zrazu sa cítite ako uprostred veľkolepého prírodopisného filmu, kde je každý záber naplnený bytím. Cez vysoké tabule okien, kde sa kedysi lámalo svetlo na geografických mapách sveta a Francúzska, vidíte aj cítite, ako pulzuje animálny život tejto starobylej zeme.
Nástojčivo sa mi však do mysle vkráda trpkosť aj paralela so Slovenskom, kde napríklad Budmerický kaštieľ, miesto, kde sa dalo písať, zostáva privlastnený ministerstvom kultúry na jeho vlastné svetské eskapády a prázdne ceremónie. Mimochodom, nepochopenie tých, čo si nevedia predstaviť, že v takýchto domoch sa človek nevyvaľuje, ale pracuje. Budmerický kaštieľ bol po desaťročia pre slovenských spisovateľov tým, čím je pre autorov stará škola v La Laune. Útočiskom, priestorom na koncentráciu. Kontrast medzi francúzskym prístupom, kde samospráva vdýchne opustenej budove kultúrny život, a slovenskou realitou, kde sa takýto priestor mení na uzatvorený reprezentačný objekt, nesie umeleckú i ľudskú trpkosť.
Z okna budmerického kaštieľa sa otváral pohľad pripomínajúci melancholický akvarel. Generácie spisovateľov hľadeli na koruny stáročných dubov a líp v parku, kde sa zelenkavo rozpúšťala ranná hmla. Za ním sa vlnia lesy a mierne svahy Malých Karpát. Spisovateľ totiž pracuje stále – pracuje, aj keď sa len nehybne pozerá z okna na pasúce sa stáda, pracuje, aj keď sa nepozerá vôbec, pracuje, keď kráča touto slanou, vetrom ošľahanou krajinou a ukladá do seba jej vrstvy, antickú minulosť, stopy Rimanov a putujúcich pastierov. Samota vo Vauvert nie je útekom, je to prísna regula a disciplína videnia a zaznamenávania. Tvorba nie je úradnícka šichta od deviatej do piatej, je to nepretržitý stav bdelosti.
A kone vonku znova zafŕkajú do noci, akoby potvrdzovali, že sloboda a duch sa nedajú natrvalo nikam zatvoriť.
