Bratislavský farmár: Paradajku z obchodu som nekúpil sedem rokov
V zabudnutých bratislavských záhradách v Prievoze pôsobí Roman Tóth, ktorý tu približne pred desiatimi rokmi založil Družstvo. Začal s pestovaním paradajok, postupne k nim pridal cukety, šaláty, reďkovky, tekvice a ďalšie druhy zeleniny v závislosti od sezóny.
„Minulý rok sme mali vyše sto druhov paradajok. Robili sme z nich aj zmrzlinu s bazalkovým cukrom. Prekvapilo ma, koľko vecí sa dá z tejto zeleniny vyrobiť,“ hovorí 43-ročný farmár.
Všetko o farmárčení sa učil od 88-ročného poľnohospodára z Prievozu. Ten podľa jeho slov šéfoval miestnemu Družstvu Prievoz v čase jeho najväčšieho rozkvetu. „Vždy, keď za ním prídem a na niečo sa pýtam, povie mi: Roman, doboha, ja sa každý deň niečo nové učím, každý rok je iný,“ opisuje Roman.
Skleníky v areáli bývalého poľnohospodárskeho družstva boli podľa jeho informácií kolaudované v roku 1978. Uhorky či šalát odtiaľto posielali napríklad do Prahy a zeleninou zásobovali takmer celú Bratislavu. „Aj preto som chcel zachovať ten pôvodný názov,“ vysvetľuje farmár.
Družstvo podľa jeho slov tvorí v súčasnosti približne štvorica ľudí, ktorí si vzájomne pomáhajú. Jeden konkrétny skleník má rozlohu okolo 5 500 metrov štvorcových.
Roman presadzuje potravinovú sebestačnosť viac než desať rokov. „Počas celého roka kupujeme veľmi málo potravín, dokážeme tak na 70 percent vyžiť z vlastnej produkcie,“ tvrdí.
V zime sa stravuje jednoduchšie, konzumuje zemiaky, kapustu, koreňovú zeleninu či jedlá z tekvice. Od jari sa jedálniček postupne rozširuje a v lete je podľa jeho slov neskutočne pestrý. „My doma napríklad grilujeme úplne všetko – aj ovocie. Milujem ten moment, keď spravíme grilovačku, pozriem sa na stôl a okrem soli a oleja je všetko z našej vlastnej zeme,“ dodáva.
Samozber paradajok začína podľa počasia zvyčajne v polovici júna. Tento rok ho ukončili koncom septembra, primárne preto, že kvalita už nezodpovedala štandardu, ktorý chcú ľuďom ponúkať. Na samozber chodia najčastejšie rodiny, najmä matky s deťmi.
Pri pestovaní nepoužívajú chémiu, iba prírodné postreky a hnojivá, takže zeleninu môžu ľudia jesť priamo na mieste. Hnoja výluhom z dážďoviek, na dodanie dusíka používajú výluh zo žihľavy a pri nedostatku vápnika drvia slepačie škrupiny od vajec.
Kvalitu domácich paradajok odlišuje od veľkovýroby. „V obchode som si nekúpil paradajku sedem rokov. Keď ju vidím, jednoducho viem, že ju nechcem,“ hovorí. Veľkovýroba je podľa neho zameraná na hybridné odrody modifikované tak, aby plody vyzerali podobne a mali maximálnu rodivosť. „U nás je chuť priorita a je nám jedno, či rastlina za sezónu spraví päť kíl alebo len jedno,“ dodáva.
Tento rok pestovali vyše šesťdesiat odrôd paradajok, minulý rok viac než sto. Takmer 90 percent komerčnej produkcie dodávajú do podniku YEME, okrem paradajok aj baklažány, reďkovky a kaleráby. Ďalším zdrojom predaja je stánok v Starej tržnici.
Na otázku, či sa z farmárčenia v Bratislave dá vyžiť bez druhej práce, odpovedá, že podľa neho aktuálne nie. Náklady sú vysoké, ide o dlhodobý projekt a roky doň nosí vlastné peniaze. „Na druhej strane šetrím na vlastnom jedle, keďže zeleninu vôbec nekupujem,“ uzatvára.
Podľa jeho slov by Slovensko dokázalo byť sebestačnou krajinou v produkcii zeleniny, problémom je však podľa neho chýbajúca politická vôľa a extrémne globalizovaný trh. Ako príklad uvádza Nemecko, ktoré masívne dotuje pestovateľov uhoriek, čím tlačí cenu na minimum. Pre slovenskú firmu je potom lacnejšie kúpiť uhorky z Nemecka, zakonzervovať ich tu a poslať späť ako hotový produkt.
Ľuďom na trhu podľa vlastných slov okamžite povie, ktorý predajca je pestovateľ a ktorý prekupník. „Pozrieš sa na trhu na sortiment a podľa sezónnosti hneď vidíš, čo je reálne. Ak vidíš na pultoch reďkovku alebo určitú zeleninu v čase, keď u nás prirodzene nerastie, hneď ti má blikať kontrolka,“ hovorí.
Okrem Starej tržnice odporúča trh na Žilinskej, trhovisko na Miletičovej či podujatia hnutia Slow Food, kde môže mať stánok len ten, kto pestuje do 30 kilometrov od miesta.
