Sme rukojemníkmi archívnych spisov
Na jar v roku 1989 ma z triedy na strednej škole zavolali do riaditeľne. Čakal ma tam cudzí chlapík. Povedal, že mi položí niekoľko otázok a nemusím odpovedať hneď, mám porozmýšľať.
Neviem, prečo vybrali mňa, možno za tým bola kombinácia submisívnej povahy, dobrých výsledkov, reprezentácie školy kade-tade a ešte som aj dievča z robotníckej rodiny. Pýtal sa na učiteľov: či niektorý z nich fajčí, či a ktorý z nich nám hovorí o dianí v Prahe, čo viem o Palachovom týždni a odkiaľ. Jeho reč bola tichá. Chcel pôsobiť príjemne. Na stole pred ním ležal zápisník a muž čakal na konkrétne mená a dôvody. Pamätám si, že pri rozprávaní do viet vkladal slovo „eventuálne“ a často ho opakoval.
Mala som sedemnásť rokov. Doma sme nepočúvali Hlas Ameriky ani Slobodnú Európu, ale ani sme si nevarili čaj v samovare. Normálne sme existovali tak ako väčšina. Vedela som, kto bol Palach, aj čo sa dialo v Prahe, vedela som o Sviečkovej manifestácii, aj o tom, prečo vo Zvolene býva toľko Rusov. Ten muž, dnes už viem, že príslušník Štátnej bezpečnosti, svoje „eventuálne“ opakoval, akoby mal tik. Vtedy som o sieti informátorov nevedela absolútne nič. Ja, mladistvá z malého mesta, som netušila, že ktokoľvek, koho som videla v kostole alebo v knižnici, mohol sledovať niekoho iného, dávať pozor na to, čo hovorí, alebo čo si požičiava a ku komu si sadne. Tridsaťosem rokov po novembri ’89 sú tu, bez toho, aby sme ich identifikovali.
Dospela som. Keď sa postupne uľahčoval prístup do registračných protokolov, zopár večerov som strávila tým, že som na stránke Ústavu pamäti národa vkladala do vyhľadávača mená: rodičov, učiteľov, príbuzných. Spôsob sprístupnenia je prehľadný a dostupný, ale ak chcete vedieť podrobnosti, o samotný obsah zväzku treba požiadať a prezrieť si ho možno v bádateľni. Niektoré skratky však možno interpretovať jednoznačne aj bez bádania.
Bývam v malom meste, vo štvrti, ktorá odjakživa patrila k dobrým adresám. Náš dom tu stojí päťdesiatšesť rokov. Susedia starnú a sú aj takí, čo majú k arogancii bližšie ako ku skromnosti, ich sociálna stratifikácia je jasná. Stane sa, že si niekto z týchto starších pomyslí, že nie som dostatočne slušná a je vhodné ma dovychovať. Vyčká, aby mi karhavo povedal, že hudba, ktorú si púšťam, nie je ľúbivá. Inokedy nepozdravím dostatočne nahlas, alebo mi na zem vypadne obal zo žuvačky a nezodvihnem ho. V tejto vychytenej štvrti majú živé ploty dokonalý rez a múry majú uši.
Slušne sa ohradím, ale nerozumiem. Večer si sadnem k počítaču a vpíšem meno dotyčného či dotyčnej do okienka na stránke ÚPN. Čo ak sa meno ctihodného človeka náhodou nachádza v nejakom zväzku? A veru, je tam. A nie je to žiadna kategória typu kandidát tajnej spolupráce, kde sa súhlas nevyžadoval.
Mnohí najakurátnejší kontrolóri verejného poriadku a dobrých mravov, nielen v našej štvrti, boli pred rokom ’89 v konkrétnom vzťahu so Štátnou bezpečnosťou. Možno sú znalcami etiky, ale pokiaľ ide o morálku, ich bezostyšná samoľúbosť a istota nedotknuteľnosti sú nefalšovaným prejavom toho, že sme ako spoločnosť neurobili dosť.
Historik a novinár Richard Millington v časopise History Today v auguste 2020 píše o Nemecku: Šokujúci rozsah infiltrácie Ministerstva štátnej bezpečnosti do života východného Nemecka – historici odhadujú, že približne každý šiesty východný Nemec bol oficiálnym alebo „neoficiálnym“ zamestnancom štátnej bezpečnosti. Stasi sa rýchlo stala synonymom pre východné Nemecko. Synonymom pre Slovensko je amnézia?
Neviem, či pociťujem satisfakciu z toho, že meno niekoho, kto ma pokoruje, je vo zväzkoch. Nebola som mu zabúchať na dvere, aby som mu to povedala. Verejné odhalenie v malých komunitách? Na to som zbabelá, ale nemala by som byť.
Agenti stále žijú medzi nami, sú už dôchodcovia a nemajú radi techno. Prešli desiatky rokov, a ak na niečo nie je neskoro, tak na to, prebudiť ich z dogmatického spánku, že im to tu patrí.
