Vieme sa rozprávať s mŕtvymi. Učme sa hovoriť so živými
Naša prateta Aurélia Kohnová Macková chcela betónový hrob, aby po smrti nebola nikomu na ťarchu. Nechcela na ňom dátum narodenia a úmrtia, jedine nápis Aranka, veď nikoho nič do toho, aká bola stará, keď odišla.
Brávala ma na cintorín už ako malé dieťa. Vždy, keď nás navštívila z Veľkého Krtíša, cintorín bolo prvé miesto, kde sme sa vybrali. Zabalila mi jedlo a keksíky, aby som vydržala hodinku, dve, kým sa ona bude rozprávať so svojimi rodičmi. Mávala s nimi hodinové „rozhovory“ a z cintorína odchádzala pokojnejšia.
A tak v pomerne ranom veku som začala chápať, že cintoríny nie sú desivé miesta a že mŕtvi nie sú trestajúci duchovia. Možno ma na chvíľu od tohto presvedčenia odklonil Dracula od Brama Stokera, ktorého som ako štrnásťročná čítala potajomky pod perinou. A pomaly sa odsúvajúci náhrobný kameň uprostred noci sa mi v hlave zamotal medzi obrazy pokojných cintorínov.
Dnes chápem, že cintoríny sú pre mnohých terapeutické kreslo, rodinný archív, chrám, hodiny, pod ktorými sa stretávali starí známi na korze, na kus reči. Náhrobné kamene si vypočuli najúprimnejšie spovede pozostalých, ktorí sa skladajú po kúskoch nanovo, pomocou mŕtveho milovaného, ale aj trápiaceho a trápeného.
Lavičky pri hroboch
Mnohí sa prídu vyrozprávať alebo povedať drahému mŕtvemu všetko, na čo nebol čas alebo sa nedalo kvôli hrdosti, hnevu a iným emóciám, ktoré po smrti najbližšieho ostanú visieť v krku, a mnohí ich nevedia prehltnúť a ani vypľuť.
Vždy sme mali lavičku pri rodinnom hrobe. Sedával tam už môj pradedo Štefan Kóhn, keď mu zomrela manželka. Keď sa po desaťročiach lavička rozpadla, bez rozmýšľania sme tam dali novú.
Moja sestra sa vždy pozdraví mame a otcovi, keď prichádzame, a potom sa s nimi lúči, keď odchádzame, a celkom určite to robí väčšina z nás, či už ticho, alebo nahlas. Svojim najbližším, ktorí už nie sú s nami, sa prihovárame aj inde, keď nie sme na cintoríne, dokonca častejšie než pri návšteve cintorína.
Tento druh rozhovoru pochopí len človek, ktorý už stratil blízkeho, s ktorým bol prerastený, ktorý ho sprevádzal dlhé roky a interpretoval pre neho spoločne zdieľaný svet. Ale mnohí by mohli mať podobné rozhovory so svojimi živými blízkymi, keby vedeli a uvedomovali si, o čo všetko prídu, ak raz odídu.
Pila si a dala si tabletky?
Často na to myslím, keď vnímam, ako sa mnohí rozprávajú so staršími v rodine. O boľavých kolenách, krížoch, či majú lieky, či pili dostatok vody, a samozrejme, to všetko je existenčne dôležitá interakcia. Je to láska a starostlivosť.
Lenže často im už nehovoríme o svojich vlastných myšlienkach o nich. K starým ľuďom sa občas správame, akoby už stáli na peróne a zahlásili príchod vlaku a nebol na dlhé rozhovory o ich živote čas. Často si myslíme, že ich nebudeme zaťažovať svojím prežívaním, veď čo by si oni počali s našimi obavami a problémami, chcú nás asi vidieť odvážnych a šťastných.
Lenže my sa nerozprávame so svojimi rodičmi alebo starými rodičmi len pre seba, robíme to aj pre deti a ich deti. Aby si niečo zapamätali z Aranky alebo Terézie, Borbály, z ľudí, ktorí ostali v nás zaseknutí v našom detstve, a nakoniec vyhodnotíme, že pre naše deti sú uväznení v aforizmoch a príbehoch, ktoré si dookola opakujeme. Lenže sú to ich korene. Preto by mali vedieť, ako žili, v akom svete sa snažili vytvárať domov, alebo ak zlyhali, tak s čím všetkým bojovali.
Hovorte s nimi
Stretávam staršiu paniu, ktorá chodí na prechádzku so starým psíkom. Obaja kráčajú opatrnými krokmi, ona sa mu prihovára a on pravdepodobne počuje len zlomky slov, ale je tam s ňou a jej slová nestečú len tak po asfalte. Zachraňuje ju, každý deň. Hovorte so svojimi seniormi, s rodinou, susedmi, áno, aj s tou paňou v električke, ktorá striehne na každú šancu vymeniť si aspoň pár slov. Ale hlavne s ľuďmi, pri ktorých máte pocit, že ešte stále čakáte na nejaký veľký rozhovor, že ste sa ich ešte neopýtali, čo by naozaj chceli, a nemyslím na to, či chcú mať kamenný hrob alebo živé kvety, ale či vám nechcú o niečom povedať, aby ste potom aj vy mohli hovoriť s nimi.
Začiatkom novembra sú cintoríny plné kahancov, každý rok nový dizajn, väčšie a potentnejšie, ktoré horia dlhšie. Vence majú čoraz skutočnejšie vyzerajúce kvety, aj keď sú umelé ako sneh na letnej lyžiarskej dráhe. Možno by sme namiesto nich mohli klásť na hroby myšlienky, spomienky, niečo, čo nás privedie opäť k ľuďom, ktorí dodnes strážia naše detstvo alebo lásku. Naše tváre spred desiatich rokov. Veď chodíme za nimi na cintoríny aj kvôli sebe. Vieme sa rozprávať s mŕtvymi, mali by sme sa ešte zdokonaliť v rozhovoroch so živými.
