Vstúpili sme do éry, ktorú by som nazval neofeudalizmom
Rozkrádanie verejných zdrojov je prejavom arogancie moci aj popretím étosu novembra ’89. Za uplynulých 37 rokov sme prešli rôznymi vývojovými etapami. Od euforických chvíľ novembrových námestí v roku 1989 cez ústavnú zmenu politického systému až po obdobie tzv. legislatívnej revolúcie v rokoch 1990 až 1992, ktoré prinieslo aj novú ústavu a v nej záväzok ísť cestou sociálne a ekologicky orientovaného trhového hospodárstva.
Nasledovalo obdobie poznačené rozpadom spoločného štátu a chaotické 90. roky, nazývané aj transformačné. Tie boli príznačné okrem iného divokou privatizáciou, únosmi, vraždami, výpalníctvom, ale aj užívaním si slobody plnými dúškami a napokon vzburou proti mečiarizmu v roku 1998. Potom prišli roky ekonomických reforiem a vstupu do Európskej únie a NATO, keď sme sa hrdo nazývali karpatským tigrom. Túto éru predčasne ukončila notorická neschopnosť stredopravých vlád dovládnuť do konca volebného obdobia. Čo sa naplno potvrdilo aj v rokoch 2010 a 2011, a trestom za to boli štyri roky vlády jednej strany.
Vo februári 2018 sa spúšťačom spoločenských zmien stala vražda novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej. Z Úradu vlády sa podarilo vyhnať dvoch Robertov, ktorí toto obdobie stelesňovali, a aj voľby 2020 boli akýmsi referendom o nich. Ten, kto najvehementnejšie ponúkol zúčtovanie, voľby suverénne vyhral. Medzitým sa hlavou štátu po prvý raz stala žena: ľudskoprávna a ekologická aktivistka. A vo voľbách do Európskeho parlamentu zvíťazilo novovzniknuté Progresívne Slovensko v koalícii so stranou Spolu, vďaka čomu sa europoslancami stali aj naši dvaja poprední environmentalisti.
Roky 2020 až 2023 boli opäť rokmi chaosu, podmieneného subjektívnymi aj objektívnymi dôvodmi. Pandémia covidu, ruská agresia proti Ukrajine a energetická kríza predstavovali naozaj bezprecedentné výzvy. Neboli by to Robert Fico a spol., keby túto situáciu neboli využili vo svoj prospech. Po ich opätovnom nástupe k moci sa začala demontáž právneho štátu, ale aj jednotlivých inštitúcií verejnej správy. Pod tlakom rýchlo rastúceho deficitu prišlo niekoľko vĺn nevydarenej tzv. konsolidácie, pri ktorej sa ťarcha škrtov a obetí preniesla takmer výlučne na podnikateľský sektor a potom na občanov. O dosahu na konkurencieschopnosť našej ekonomiky ani nehovoriac. Zmiernenie trestov pre korupčníkov a zlodejov viedlo k nárastu hospodárskej i environmentálnej kriminality a k ďalšiemu poklesu dôvery občanov v štát a v jeho inštitúcie. Výrazne utrpela aj medzinárodná povesť Slovenska.
Politici, ale i občania si pomýlili legalitu s legitimitou. Verejní činitelia pod zámienkou vyhraných volieb prestali dodržiavať elementárne pravidlá a veľká väčšina občanov im to tolerovala. Jedným z následkov bolo bezprecedentné míňanie verejných peňazí na súkromné účely, neoprávnené výhody, zlaté padáky a podobne.
A je to stále horšie. Zo dňa na deň sa množia informácie o astronomických odmenách, ktoré niektorí členovia vlády udeľovali, komu si zmysleli, ako keby rozdávali zo svojho. Dozvedáme sa, ako isté ministerstvo štedro podporovalo z verejných zdrojov dezinformačné weby. Na inom ministerstve vraj pokútne rozdávali milióny bez toho, aby zverejnili príslušné faktúry. A kostlivci z rôznych skríň naďalej vypadávajú.
Vďaka tomu sme na Slovensku vstúpili do éry, ktorú by som nazval neofeudalizmom. Ibaže v porovnaní so skutočnými feudálmi naši novodobí kvázifeudáli si neužívajú zo svojho, ale z verejných a európskych zdrojov. A keď už ani tie nestačia, tak zo zdrojov drancovanej prírody. Toto je okrem prejavu absolútnej arogancie moci a počínania hodného pozornosti príslušných orgánov aj dokonalé popretie étosu novembra ’89, ktorý stál aj na altruizme, na nezištnom obetovaní času, nápadov, pohodlia i materiálnych prostriedkov v prospech verejného záujmu.
Inými slovami, ak nad tým ľahostajne mávneme rukou, ohrozujeme vlastnú budúcnosť, dávame zelenú bezcharakternosti, parazitizmu a chrapúnstvu, ale zároveň aj rezignujeme na dôležitú súčasť odkazu novembrových námestí.
