Čo všetko treba na to, aby zakázaná kniha zostala živá
Pre slovenských podzemných vydavateľov to znamenalo noci pri písacom stroji, ukryté stroje a ľudí ochotných podstúpiť riziko.
Britský filozof Roger Scruton, podporovateľ československých disidentov, im zabezpečil kopírovací stroj, aký bol v komunistickom Československu ťažko dostupný. Lenže stroj nefungoval.
Bol august 1989. Významný disident Ján Čarnogurský bol vo väzení a jeho priatelia chceli vydať ďalšie číslo jeho podzemného časopisu Bratislavské listy. Kopírovaciemu stroju však chýbala súčiastka. František Mikloško poslal cez Čarnogurského právnika odkaz s otázkou, kde ju nájsť.
„V obývačke, pod televízorom,“ znela odpoveď. „Tak sme ho rozbehli,“ spomínal pre The Slovak Spectator Mikloško, disident a popredná postava slovenského podzemného katolíckeho hnutia.
Mikloško rozprával tento príbeh na otvorení výstavy Knižný samizdat o podzemnom knižnom vydávaní v Univerzitnej knižnici v Bratislave. Výstava pripravená s Múzeom obetí komunizmu predstavuje tvorbu 22 autorov a pripomína ľudí, ktorí pomohli ich textom dostať sa k čitateľom.
Výstava Knižný samizdat sa koná v Univerzitnej knižnici na Ventúrskej 11 v Bratislave od 29. októbra do 30. novembra 2026. Otvorená je v pondelok od 12:00 do 21:00, od utorka do piatku od 9:00 do 21:00 a v sobotu od 10:00 do 18:00. Vstup je bezplatný.
Knihy mimo dosahu cenzora
Samizdat bola literatúra, ktorá vznikala a šírila sa nezávisle od štátom kontrolovaného vydavateľského systému. Slovo pochádza z ruštiny a znamená vlastné vydávanie.
Po prevzatí moci komunistami v Československu v roku 1948 sa vydavateľstvo dostalo pod ideologickú kontrolu a cenzúru. Pražská jar v roku 1968 tieto obmedzenia nakrátko uvoľnila, ale invázia vojsk Varšavskej zmluvy v auguste toho roku reformné hnutie ukončila. Nasledujúca represia, známa ako normalizácia, vytlačila nesúhlasných spisovateľov z verejného života. Stratili prístup k vydavateľom, ich knihy zmizli z knižníc a ich mená z učebníc.
Samizdat ponúkol čitateľom inú cestu. Prinášal poéziu, prózu, historické štúdie, náboženské a filozofické texty aj správy, ktoré oficiálna tlač nezverejnila.
Texty sa prepisovali na písacích strojoch, kopírovali a viazali v domácnostiach. Zachované výtlačky nesú stopy používania. Každý detail pripomína niekoho, kto knihu vyrobil, ukryl, prenášal, požičal alebo posunul ďalej, povedala Blanka Kudláčová, profesorka Trnavskej univerzity, ktorá sa špecializuje na dejiny vzdelávania.
Dnes môže ktokoľvek použiť domácu tlačiareň alebo vojsť do kopírovacieho centra. Pred rokom 1989 sa kopírovacie stroje zvyčajne nachádzali len v štátnych podnikoch a prístup k nim bol prísne kontrolovaný.
Mikloško spomínal, ako naraz robil deväť alebo desať kópií na písacom stroji pomocou uhlíkového papiera. Neskôr prišli rozmnožovacie stroje – spomína si na ich osobitý zápach a fialovú tlač – a potom stroje schopné vyprodukovať stovky kópií. Keď zo zahraničia dorazil výkonnejší ofsetový tlačiarenský stroj, možnosti sa opäť zmenili. „To už bolo naozaj niečo,“ spomínal.